Kúzlo Vianoc alebo ako sa ľudia stávajú ľuďmi

Autor: Martina Mihalkovicova | 16.12.2018 o 7:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  203x

Oficiálne prehlasujem, že milujem Vianoce! Netuším prečo je to tak, no toto obdobie vo mne vyvoláva unikátnu detskú radosť. Čím som staršia, viac a viac sa zamýšľam, čo je vlastne spúšťačom mojej lásky k vianočným sviatkom.

Nepatrím k šialeným lovcom darčekov v preplnených obchodných centrách. S mojou jemnou dávkou klaustrofóbie sa im vo vianočnom období vyhýbam ako to len ide. Neholdujem ani gýčovým výzdobám a keď vidím kombináciu červenej a zlatej farby, radšej uhnem pohľadom. Z túžby po materiálnych daroch som už tiež vyrástla a i keď zimu tolerujem, sneh, pokiaľ nie je horský (ten je mojou srdcovkou), si veľmi neužívam. 

Občas dokonca uvažujem, či sú Vianoce ešte Vianocami alebo sa z nich stal len marketingový prostriedok pre rast zisku a pozitívneho PR. Potom, však, príde toto kúzelné obdobie a všetky moje výhrady pominú. No dobre, nie úplne všetky, ten gýč je stále nevkusný. Avšak, za tých pár rokov, čo už som na svete, som sa naučila ako prehliadať negatíva a sústrediť sa na úžívanie si pre mňa najkrajších dní v roku

Ale späť k pointe tohto článku. Čo je vlastne to krásne, čo ma na Vianociach tak priťahuje? Jedno slovo - ľudia. Verte mi, nie som žiaden ľudomil. Otvorene tvrdím, že ľudí, vo všeobecnosti, nemám rada. Samozrejme, nájdu sa vínimky, zas nie som úplný samotár. Skôr taký realista, čo vníma ľudstvo ako také, so všetkými jeho pozitívami, no i nespočetným množstvom zla, ktorého je schopné. To ako si vieme navzájom ubližovať je pre mňa nepochopiteľné. Ale na Vianoce, to sa Vám dejú zázraky! Chodím po meste a pozorujem ako sa z mrzutých tvári stávajú klbká šťastia. Ako sa na seba ľudia vľúdne usmievajú, zdravia sa. Konečne sa netvária ako úplní cudzinci, všímajú si jeden druhého. V očiach majú zrazu takú neidentifikovateľnú iskru. 

Do Štedrého dňa ešte ostáva niekoľko dní a ja už som za tohtoročné vianočné obdobie narátala jedného milého autobusára, ktorý ma ochotne počkal na zastávke (a hral môjho obľúbeného Sinatru ako bonus), prívetivú predavačku, ktorá sa ma popýtala na záverečné skúšky v škole a vysmiatu tetu v jedálni, s ktorou sa síce poznáme len vrámci každodenného "Hello & Goodbye", no popriala mi príjemné sviatky, vraj jej budem chýbať. Neviem, či to vravela pravdu, no čo tam po tom, potešilo. A dnes, dnes som dostala v Starbuckse drink zdarma, keď som si ráno zabudla kreditnú kartu. Pani za pokladňou sa nad mojou zábudlivosťou len pousmiala a so slovami "Merry Christmas" mi podala moje vytúžené chai latte. Celkom fajn bilancia, čo poviete? 

Tak si hovorím, vo vzduchu naozaj musí byť niečo magické, keď sa ľudia menia v ozajstné ľudské bytosti. A možno sa len mením ja a tento čas vianočný obmäkčuje moje realistické srdce. Neviem, no niečo na tom bude...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Tóth vo výpovedi tvrdil, že sledoval ďalších novinárov aj Sulíka

Sledovanie novinárov si objednal Kočner.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zabije trikrát viac Slovákov ako autonehody

Ako funguje očkovanie a prečo sú antivakcinačné hnutia.

Komentár Zuzany Kepplovej

Prečo si Tóth myslí, že nepochybil

Podľa Kočnerovho informátora žiadny verejný záujem neexistuje.


Už ste čítali?